SINGULARCH

foto © Robert Świerczyński

b+ chápe architektúru ako otvorený proces. Budovy vníma ako súčasť väčších systémov, ktoré si vyžadujú systematický prístup. Daný rámec existujúcich budov, ich mantinely a legislatívy, vnímajú skôr ako aktívny dizajnérsky nástroj s potenciálom transformácie. Pri vývoji projektov b+ kladie dôraz na aktívnu spoluprácu s rôznymi aktérmi a zainteresovanými stranami. Snaží sa vytvoriť priestor pre výmenu hodnotných vedomostí a odborných znalostí. b+ presadzuje v architektúre nový hodnotový systém, ktorý kladie väčší dôraz na kolektívnu zodpovednosť, systémové myslenie a ekologicky a ekonomicky životaschopné riešenia. Kolaboratívna prax v súčasnosti prebieha pod vedením tímu – Arno Brandlhuber, Olaf Grawert, Jonas Janke a Roberta Jurčić (bývalá partnerka Jolene Lee; bývalí členovia tímu Nina Barac, Anja Carsten, Felix Ganzer, Franziska Gödicke, Luke Handon, Moritz Heuberger, Luis Neuber, Lukas Meyer, Gregor Zorzi).

O prístupe praxe a o tvorbe b+ sme sa porozprávali v interview s naším hosťom a speakrom prednášky Jonasom Janke: 

 

b+ (Jonas Janke):
„Áno, je to tak. Na rozdiel od bežného vnímania architektov, ktorí legislatívu, normy a obmedzenia vidia ako prekážky, ktoré im bránia v tvorbe skutočne dobrej architektúry, my sme si osvojili iný postoj. „Legislatíva je nástroj, nie prekážka“ je naše motto. Ateliér b+ sa snaží generovať aktívny dizajnový nástroj z daných rámcových podmienok – to znamená, že čítame a interpretujeme zákon takým spôsobom, aby z toho vyplynuli nekonvenčné, ale jasne argumentačne podložené dizajnové rozhodnutia.

Myslím, že najlepšie bude uviesť konkrétny príklad, aby som tento prístup lepšie objasnil. Rád by som spomenul projekt San Gimignano Lichtenberg. Je to tiež miesto, na ktorom sa nachádza a funguje naša prototypová dielňa b+.

Prototypová dielňa b+ je prestavbou bývalého sila na uhlie a grafit z čias NDR.

foto © Robert Świerczyński

Aktuálnou úlohou bolo uviesť bývalé silo do legálneho stavu, aby sa v budúcnosti mohlo využívať ako dielňa.

A to sa začalo rozdelením nehnuteľnosti na menšie, individuálne parcely.

Prečo? Tu to začína byť zaujímavé. V Nemecku je možné rozdeliť pozemky na podparcely. Existujú tiež špeciálne pravidlá, ktoré sa vzťahujú na budovy na hranici pozemku. Najprv sa však pozrime na všeobecnú situáciu. Každá budova má takzvaný odstupový priestor / zábranné pásmo (clearance area / setback area) – keďže má silo maximálnu výšku približne 41 metrov, vyplývajú z toho pomerne veľké odstupové priestory. Za normálnych okolností sa tieto odstupové priestory musia nachádzať na vlastnom pozemku. Ak sa tam nenachádzajú, musíte získať povolenie od suseda, čo sa potom označuje ako vecné bremeno stavby (building encumbrance). To vždy znižuje hodnotu nehnuteľnosti, pretože ide o obmedzenie. Preto často nie je ľahké presvedčiť stavebníka, aby súhlasil s vecným bremenom.

Chceli sme sa vyhnúť týmto obrovským nákladom s neznámym výsledkom a použili sme nekonvenčnú interpretáciu legislatívy, aby bola budova použiteľná v takom stave, v akom je. Trik spočíval v tom, že v tej časti pozemku, kde nebolo okolo samotnej budovy dostatok pôdy na to, aby sa odstupový priestor premietol na vlastný pozemok, sa nehnuteľnosť rozdelila na dve parcely priamo pri vonkajšej obvodovej stene budovy. Jeden vonkajší múr budovy teraz stál na hranici pozemku. Ak budova stojí na hranici pozemku, nevyžadujú sa / nevytvárajú sa žiadne odstupové priestory. Múr sa však potom považuje za požiarnu stenu a spravidla v nej nie sú povolené žiadne okenné otvory.

Existuje však aj špeciálne pravidlo/výnimka. Teraz existujú dva pozemky, pričom oba patria tej istej osobe, tak prečo by si nemohli navzájom uložiť vecné bremeno stavby? Presne to sa stalo. Uložili sme sami sebe vecné bremeno stavby, aby bolo možné zachovať/vytvoriť otvory v požiarnej stene.

Týmto spôsobom sme našli riešenie, ktoré zahŕňalo iba špecifické rozdelenie nehnuteľnosti na podparcely, čím sa predišlo potrebe odstupového priestoru a žiadosti o vecné bremeno od tretej strany, ale jednoducho sme si sami uložili vecné bremeno, že je v poriadku zachovať otvory v existujúcej konštrukcii – a to všetko len prostredníctvom cieleného uplatnenia existujúceho stavebného zákona.

Toto je len jeden príklad z našej praxe – dúfam, že náš všeobecný spôsob, ako premýšľame a využívame legislatívu pre naše návrhy, sa teraz stal jasnejším.

0154 San Gimignano Lichtenberg | zdroj: bplus.xyz 

Zábery z dokumentu: Legislating Architecture, Brandlhuber + Roth 

Viac o projekte: 0154 San Gimignano Lichtenberg

 

b+ (Jonas Janke):
„Projekt alebo stavebnú úlohu, ktorá nám je zadaná, nikdy nevnímame ako úlohu vytvoriť čisto objektový výsledok. Každý z našich projektov by mal byť v konečnom dôsledku takzvaný „stavaný argument“ – to znamená, že hoci je na konci postavený alebo transformovaný objekt, samotný projekt sa snaží sprostredkovať odkaz, vyhlásenie alebo otázku.

Aby sme zostali pri príklade San Gimignano Lichtenberg / b+ prototypen werkstatt, projekt sa snaží byť prototypom konverznej kultúry a kladie otázku, ako budeme v budúcnosti vnímať a hodnotiť nevyužívané, nedostatočne využívané, zastarané typológie. V očiach väčšiny ľudí sú tieto budovy bezcenné a jediným riešením sa zdá byť demolácia. Je to však len preto, že prakticky neexistuje žiadna hodnota pre sivú energiu zabudovanú v budove.

Ak by sme postupovali presne tak, ako sme povinní dnes pri novostavbách, a to vypracovaním akéhosi účtovníctva CO2, t.j. ak by sme vypracovali a vykazovali uhlíkovú bilanciu aj pre existujúce budovy, potom by sme vrátili hodnotu tomu, čo je údajne bezcenné – sivej energii, ktorá už bola investovaná. Energii, ktorá bola spotrebovaná na výrobu stavebných materiálov, ich prepravu a spracovanie na samotnom stavenisku.

To nastoľuje zásadnú otázku ocenenia existujúcich budov a sivej energie a kritiku plošnej demolácie existujúcich budov bez zváženia potenciálu, ktorý tieto budovy stále majú.

Aby som zašiel ešte o krok ďalej, rád by som spomenul politický aktivizmus ateliéru b+, ktorý tiež vnímame ako projekty.

S naším súčasným projektom houseeurope.eu sme spustili európsku občiansku iniciatívu, ktorá sa zasadzuje za zachovanie, konverziu a transformáciu existujúcich budov namiesto demolácie a novej výstavby. Prostredníctvom Európskej občianskej iniciatívy sme našli páku, ktorou môžeme ako architekti ovplyvniť a revolučne zmeniť celoúnijnú legislatívu s pomocou všetkých občanov EÚ. Ak v priebehu jedného roka (fáza zberu hlasov sa začala už v polovici februára 2025) nazbierame 1 milión hlasov, Európsky parlament je povinný zvážiť legislatívne návrhy iniciatívy houseeurope.eu. Týmto spôsobom dávame každému občanovi EÚ hlas a stávame sa súčasťou posunu vo vedomí, aktívne ovplyvňujúc legislatívu, ktorá sa týka našej vlastnej činnosti.

V rámci našej kampane prirodzene komunikujeme s výrobcami, politikmi, inými architektonickými firmami, inštitúciami a ďalšími aktérmi v stavebnom sektore, ale rovnako dôležití, ak nie dôležitejší, sú aj bežní občania, pretože problém treba riešiť práve tam. Dúfame, že to povedie k významnej zmene v prístupe k existujúcim budovám a používaným materiálom, ako aj v chápaní nášho materiálového cyklu vo všeobecnosti, čo by viedlo k systémovej zmene pre nás všetkých.”

Viac na www.houseeurope.eu

 

b+ (Jonas Janke):
„Rád by som rozšíril otázku za hranice Berlína, prečo nie? Táto otázka by mala byť kladená širšie. 

Myslím si, že európska občianska iniciatíva houseeurope.eu, ktorú som práve spomenul v predchádzajúcej otázke, môže priniesť významný príspevok, ktorý by mohol mať veľký vplyv na celý stavebný priemysel. My v b+ a všetky ostatné architektonické firmy, ktoré zdieľajú podobné hodnoty, sa, samozrejme, môžeme snažiť v nasledujúcich rokoch zachovať a transformovať čo najviac budov. Avšak, vzhľadom na naliehavosť konania vo vzťahu k postupujúcej klimatickej zmene, to nestačí, a nie je to dostatočne rýchle. Dochádza nám čas a neustále hľadáme ten najväčší možný pákový efekt, aby sme posunuli povedomie od „zbúrať a postaviť nové“ k „obnove ako novej norme“. Iniciatíva houseeurope.eu je momentálne ten najväčší pákový efekt, aký sme našli, a sme optimisti, že bude mať významný dopad.”

foto © Caylon Hackwith

Jedným z príkladov adaptive reuse je Midway, renovácia existujúcej budovy pre Midway Contemporary Art Garage s environmentálne uvedomelými a udržateľnými metódami v spolupráci s lokálnymi architektmi Snow Kreilich Architects.

Viac o projekte: 0240 Midway

 

Záber z projektu 0243 teAter | Visualisation - Performance | render © PONNIE

 

b+ (Jonas Janke):
„Keď pracujeme na projekte, je dôležité zostať v koncepte čo najkonzistentnejší vo všetkých ohľadoch. To platí pre všetko – od urbanizmu až po tie najmenšie detaily.

Vo všeobecnosti sa vždy snažíme vyhnúť všetkému, čo je zbytočné, čo znamená, že sa cielene vyhýbame zbytočným komponentom a náterom, ktoré môžu slúžiť len na dekoračné účely. Materiálová čestnosť zohráva hlavnú úlohu, rovnako ako fakt, že potrubia a technológie sú viditeľné namiesto toho, aby boli skryté v nejakom obale alebo falošnom strope.

Aj tu by som rád spomenul malý, ale dôležitý detail z projektu San Gimignano Lichtenberg / b+ prototypen werkstatt.

Predovšetkým – nikdy sa nesnažíme sledovať estetické trendy alebo štýly; v ideálnom prípade by všetky rozhodnutia mali byť založené na takmer objektívnych, pragmatických úvahách, ktoré kontextuálne a fyzicky vychádzajú zo samotnej budovy, zo stavebných metód alebo z fyzických a virtuálnych požiadaviek uložených legislatívou.

Teraz k príkladu – na začiatku projektu bolo jasné, že budova sa bude využívať celoročne, takže potrebovala izoláciu.

Existovali dve možnosti – izolovať vežu zvonku alebo zvnútra. Izolácia zvonku by znamenala postavenie obrovského lešenia a následnú izoláciu fasád – to by si vyžadovalo enormné lešenie a zatienilo by viditeľnosť reliktu z čias NDR. Alternatíva vnútornej izolácie si vyžadovala len tretinu lešenia a zachovala viditeľnosť exteriéru, takže bolo jasné, že sa použije vnútorná izolácia. Pokiaľ ide o realizáciu vnútornej izolácie, bolo zrejmé, že nechceme použiť ekologicky škodlivý izolačný materiál na báze ropy – Styropor/Styrodur neprichádzal do úvahy.

Rozhodlo sa pre minerálny izolačný materiál. Ten bol dosť pórovitý a vyžadoval ochrannú vrstvu. Namiesto premýšľania o tom, aká by bola najestetickejšia a najkreatívnejšia ochranná vrstva, sme sa jednoducho spýtali remeselníka, aká by bola najlacnejšia ochranná vrstva, ktorú by použil. Odpovedal, že by to bola cementová omietka. Potom sme sa ho spýtali, aké by bolo najlacnejšie povrchové prevedenie. Odpovedal, že by kefoval povrch metlou, čím by vytvoril vzhľad s metlovou úpravou. Povedali sme mu, nech urobí presne to. Pragmatické a nákladovo efektívne rozhodnutie tak určilo aj estetiku interiéru – toto sú rozhodnutia orientované na proces, ktoré môžu viesť k neobvyklému a jedinečnému/nezávislému (v pozitívnom zmysle) vzhľadu.

Tiež by som chcel vyvrátiť mylnú predstavu, že nás často označujú za „milovníkov betónu“ – ak by sa to potvrdilo, muselo by to byť aspoň opravené na „milovníkov EXISTUJÚCEHO betónu“.”

foto © Erica Overmeer

Viac o projekte: 0131 Antivilla

 

b+ (Jonas Janke):
„V reakcii na túto otázku by som chcel opäť spomenúť európsku občiansku iniciatívu houseeurope.eu. Iniciatíva sa snaží riešiť kolektívnu zodpovednosť a spolu s architektmi, politikmi, vedcami, inzerentmi, atď. a, samozrejme, čo je veľmi dôležité, aj s laikmi, vytvoriť veľké hnutie za zmenu alebo zostrenie vedomia. Počas práce na kampani človek neustále jedná so zástupcami a podporovateľmi zo všetkých krajín EÚ – počet ľudí a inštitúcií, ktoré chcú túto vec podporiť, je obrovský a (pozitívne) ohromujúci.”

 

b+ (Jonas Janke):
„Jeden projekt, ktorý sa zaoberá presne touto problematikou, je Mäusebunker – Myší Bunker.

Je to projekt, ktorý skutočne koloval medzi všetkými kľúčovými identitami v sieti okolo b+. Projekt začal semestrom na katedre ETH, ktorý nadväzoval na semester, ktorý sa voľne zaoberal témou „bývanie pre neľudské bytosti“ (housing the non-human). Mäusebunker bol najväčším zariadením na testovanie zvierat v Berlíne a je už roky prázdny. Bolo rozhodnuté ho zbúrať, pretože sa nezdala byť možná jeho zmena účelu alebo transformácia.

Budova Mäusebunker sa tak dokonale hodila k zadaniu semestra, ktorým bolo premeniť bývalé „zariadenie na znásilňovanie zvierat“ (animal rape facility), obrátenú ideu minulosti, na miesto, kde by mohli mierumilovne spolunažívať ľudia, príroda a neľudské bytosti.

Zároveň bola spustená petícia, ktorá jasne obhajovala zachovanie budovy. Okrem toho bola v 2023 zorganizovaná výstava s názvom Zrazu úžasné (Suddenly wonderful), ktorá sa zaoberala hodnotou Mäusebunker a potenciálnymi budúcimi scenármi, okrem iných budov.

Ateliér b+ bol požiadaný, aby vyvinul scenár. Namiesto jednoduchého vývoja idey sme sa interne rozhodli pristupovať k tomuto príspevku na výstave ako k dizajnérskej úlohe pre architektonickú súťaž a stanovili sme si za cieľ vyvinúť projekt s výkresmi a víziou, ktorá by zašla aj do detailov a zahŕňala špecializované plánovacie služby. Výsledkom bol film, model a všetky plánovacie dokumenty pre víziu ďalšej existencie Mäusebunker.

Na otvorení výstavy bolo potom slávnostne oznámené, že Mäusebunker bol zachránený pred demoláciou a je teraz pamiatkovo chránený.

Po výstave sme boli poverení vypracovaním ďalších fáz štúdií uskutočniteľnosti – rozsah zapojených aktérov a ich finančné a politické motivácie na jednej strane projektu nahrávajú, ale na druhej strane živia aj obavy. Celkovo vznikol extrémne komplexný proces okolo projektu, ktorý pokračuje dodnes – takže to zostáva napínavé.

Táto dynamika a poznatky z politickej a realitnej investičnej logiky nás okrem iného motivovali k hľadaniu páky, akou je európska občianska iniciatíva houseeurope.eu.

To nám ako architektom umožňuje ovplyvňovať vlastnú prácu a zároveň pomáhať rozvíjať nový pohľad na projekty, ako je Mäusebunker ako realistickú alternatívu k demolácii z finančnej, politickej a sociálnej perspektívy.”

Zábery z video eseje o Mäusebunker.

 

foto © Robert Swierczynski

Viac o projekte: 0227 Mäusebunker CC

 

Z aktuálneho projektu Add-On | foto © Robert Swierczynski

 

Jonas Janke za ateliér bplus.xyz.