SINGULARCH

Sme ô.
Martin Kvitkovský a Martin Varga. 
Dvojhláska a dva názory.
Východ a západ.
Optimista a realista.

ô sú aj:
Jakub Hruška
Jakub Svrbík
Martina Kováčová
Karel “Kot”

Totemy ateliéru ô vyjadrujú naratívny prístup v ich praxi. Odvnímať a zamerať sa na hodnotné, umožniť to najpodstatnejšie, reprezentovať to najcennejšie úprimnou materialitou a architektonickou skromnosťou a priestorovou vitalitou. Totemy sú referencie ô. Vyjadrujú ich vnem rurálneho detailu a jeho estetiky, obzervovanie prítomnosti niekedy všedného, no veľmi hodnotného kontextu. Vo svojej tvorbe venujú dielam dostatočný čas a pozornosť na to, aby výsledné objekty mali možnosť potvrdiť svoju existenciu v unikátnom prostredí a ich kvalitu v čase.

Jedným z takýchto projektov je aj komplexná obnova neskoro-renesančnej hospodárskej budovy hradu Uhrovec, dokončená v lete 2020. Obnova objektu je výrazným míľnikom v snahe o záchranu ruiny v južnej časti Strážovských vrchov. Projekt vytvoril potrebné zázemie nielen pre ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho ďalšej systematickej obnove, ale tiež priestor pre výstavy, prednáškovú sálu a ubytovanie hostí. Všetky podlažia prepája dubové schodisko, ktoré súčasne slúži ako vyhliadka pre verejnosť. 

Časovo a technicky náročný proces obnovy, ktorý zastrešil ateliér ô v spolupráci s Pavlom Paulínym, sa opiera o nové architektonicko-historické objavy, ktoré sa postupne pretavili do projektovej dokumentácie. Všetky zásahy sú reverzibilné, navrhnuté tak, aby bol minimalizovaný zásah do pôvodnej substancie pamiatky. Realizácia v prostredí ruiny hradu je z konceptu obnovy a funkčného využitia v mnohom priekopnícka. Revitalizácia objektu v areáli hradu Uhrovec sa preto stal laureátom CEZAAR 2021  ceny  Fenomén Architektúry a Ceny Verejnosti. 

O ich začiatkoch v spoločnej tvorbe a ateliéri sme sa v krátkosti spoločne porozprávali v rozhovore: 

Čaute ô, ako sa vám darí? Aká je dnes nálada v ateliéri? Máte pilno?
MK: Ahoj. Asi sa nám darí, ale to je to celé nejaké bipolárne. Sú obdobia, keď nevieš čo skôr a potom také, keď hľadáš, čo by si vôbec mohol robiť. Momentálne hádam opúšťame to druhé.
MV: Ahoj. Pilno a hravo. Okrem projektov máme internú súťaž v kalčete, kde prehrávam, takže hľadám priestor na zlepšenie.

Prečo ô?
MK: Lebô! Raz sme sa zasedeli vo Funuse a vymýšľali názov ateliéru. Nechceli sme, aby to boli naše mená alebo iniciály, ale niečo viac otvorené. Ideálne krátke a pritom ľahko zapamätateľné. Tak sme to skracovali, až sme došli na jediné písmeno. A pritom je to dvojhláska. Odkaz na ľudovú tvorbu. Jediné písmeno so strechou. Jediná nevýhoda je, že je trochu ošemetné na vyhľadávanie.
MV: Za mňa vtipná príležitosť učiť našich zahraničných klientov, že naša abeceda obsahuje takúto finesu. Vzniká veľa zaujímavých interakcií v komunikácii. A má to tú strechu!

Kde ste sa spoznali, čo vás spojilo?
MK: Stretli sme sa takmer pred dvadsiatimi rokmi (to fakt?!?) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Najprv nás toho veľa nespájalo, skôr naopak. Martin má rád Slovan, ja som z Košíc :) Spojili nás asi spoločné klauzúrne práce, keď sme pracovali v tímoch. A potom už to išlo...
MV: Ja si naopak myslím, že nás spojila chuť spoznávať architektúru, ľudí a život do hĺbky. Rád spomínam ako sme varievali kapustnicu na VŠVU a porušovali pritom školský poriadok. Raz sme sa dostali aj do zápisu vrátnika. Niečo v zmysle: „prof. Mudrončík s dvoma študentami v podnapitom stave vysadili bránu“ (pozn.: mala asi 700kg). To boli momenty, keď sme si rozumeli najviac. Riešil nás pán rektor, ale doštudovali sme!

Spoločná spomienka zo školy?
MK: Sú ich mraky. Mali sme šťastie, že sme študovali na škole, kde panovala veľmi priateľská atmosféra. Veľa vecí sa dostávalo človeku pod kožu tak nejak podprahovo a aj tam zostalo. Od fungovania v generačne zmiešaných ateliéroch, skvelých pedagógov, výletov do zahraničia, až po vyhlásené katedrové párty. Samozrejme sú aj momenty, ktoré si až tak dobre nepamätáme.
MV: Pre mňa to bol čas, kde som stretol veľa skvelých ľudí. Tvorili sme si ideály, z ktorých žijem dodnes. Bola aj neistota (podporovaná neustálymi otázkam prof. Imra Vaška), či práve moje práca je dostatočne dobrá pre „ľudstvo“ a pochopenie slova generovanie a diagram. Čas a prostredie neustálej ateliérovej práce a chuti myslieť na problémy, ktoré sme riešili. 

Prečo práve totemy? Reprezentujú istým spôsobom vrstvu referencií, s ktorými pracujete?
MK: Si prvý človek, ktorý to nazval totemom. A asi sa mi to páči. Nie je to primárne o referenciách. Vždy je to niečo konkrétne, čo sa viaže priamo k danému projektu. Idea, fragment zo stavby alebo interiéru. Vec, ktorú mal investor rád... Keď sa potom jednotlivé veci zoradia vedľa seba, vytvára to príjemnú koláž, ktorá hovorí o pestrosti práce, ktorej venujeme čas.
MV: Pre mňa je to symbol pochopenia klienta, obrázok ktorý vystihuje charakter a vzťah, ktorý sme si vytvorili s klientom – aj keď toto slovo u nás neplatí, vytvárame si vzťah ktorý takmer vždy prerastá do priateľstva. Podstata priestoru vychádza z človeka. Pre nás, ak má mať projekt úspech, je podložený poznaním správania a života osobnosti, pre ktorú je tvorený. Myslím, že sme opustili Corbusierovho modulora a prešil sme skôr k Loosovi.

Ako vnímate váš team? Vedeli by ste v skratke popísať aké charaktery stoja za vaším ateliérom? 
MK: Náš tím sme boli dlhé roky iba my dvaja. Postupom času však pribudla nutnosť rozšíriť sa a začali patálie s jeho skladaním. Nájsť človeka, s ktorým si ľudsky a odborne sadneš, nie je vôbec jednoduché. Za posledných 5 rokov prešlo ateliérom asi 20 ľudí. Niektorí vydržali tri týždne, niektorí rok. Z celej plejády vyčnieva Jakub Hruška, ktorý to s nami ťahá už pekných pár rokov a postupne sa stal plnohodnotným členom ateliéru. Čo sa týka charakterov, boli by sme radi, aby ľudia vôbec nejaký mali, v poslednej dobe to totiž ide s charaktermi dole vodou.
MV: Ja mám veľmi rád ľudí a ľudský rast ateliéru bola samozrejmosť – predstava že by sme s Kviťom boli sami, by skončila anglickou vraždou (som záhradkár). Každý človek, ktorý s nami (nie pre nás) pracoval, vo mne zanechal stopu a vždy som sa ťažko vyrovnával s ich odchodmi. V mojich ideáloch si ateliér ô predstavujem postavený na princípoch Bauhausu, kde si každý bude rozvíjať svoje silné stránky a doplní celok. Je to ťažko realizovateľná predstava, no myslím, že sa tam dopracujeme. Jakub je už súčasť ô no ja spomeniem Martinu Kováčovú ktorá, žije pre priestor a mám pocit že správne (snáď to nebude čítať). Idem jej rovno dať bod na archinfo.

Trávite spoločne voľný čas?
MK: Ani náhodou! Pracovne spolu trávime toľko času (aj keď na diaľku), že spoločné trávenie ešte aj toho voľného, by už bolo náročné na psychiku. Nejaký filter tam proste musí byť. Okrem toho máme rodiny, ktoré si zaslúžia, aby sme netočili stále len o práci.
MV: Rád by som, ale čítali ste vyššie . Keby sme nemali naše skvelé ženy a deti, som presvedčený, že by sme žili len pre architektúru. V podstate nás zachránili pred workoholizmom.

Čo vás posledné dni inšpiruje? Z čoho čerpáte nadšenie pre tvorbu architektúry?
MK: neviem, či dokážem odpovedať na túto otázku nejak jednoducho. Inšpirácie môžu mať viacero podôb. Od čisto vizuálnych, až po komplexné sociálne. Nájsť nadšenie pre tvorbu architektúry je v lokálnych podmienkach, čím ďalej, tým ťažšie. Každodenný marazmus (aj profesný) dokáže človeka pekne otupiť, ale netreba sa nechať strhnúť. Vždy sa nájde svetlý moment, ktorý prekryje ten divný pach v pozadí.
MV: Práve som sa vrátil zo semináru v Banskej Štiavnici, kde sme na odbornom poli riešili nedávny požiar, ktorý zničil niekoľko pamiatok. Odniesol som si zvláštny pocit ako môže oheň naštartovať pozitívne zmeny a dať ďalšiu šancu napr. múzeu v jeho prerode. Debaty ako materiál môže fundamentálne zmeniť urbanizmus. Rád sedím na stavbách počas prác a rozmýšľam, rozprávam sa s majstrami ktorý v ideálnom prípade majú múdrosť, ktorá môže pretransformovať náš návrh. Inšpirujú ma staré krovy, pivnice ale aj moderna. Pach minulosti, ktorý otáčame. Niekedy mám pocit, že by som radšej zachoval nefungujúci dom a sledoval jeho zánik, či odkrývanie vrstiev života, ktorý obsahoval. 

Čo momentálne realizujete? 
MK: Sny tých druhých. S novou sezónou sa začína ďalšia etapa na hrade Lednica, pokračuje sa aj na hrade Uhrovec. Tento týždeň sa začali zemné práce na rodinnom dome v Beniciach, o chvíľu sa začne kopať chata nad Čadcou. Pomaly, ale isto sa pokračuje na dome v Moste pri Bratislave a napreduje aj dom na Kanárskych ostrovoch. Budúci týždeň by sa malo začať s rekonštrukciou bytu v Manderláku a Martin vytrvalo dokončuje byt v Pentagone.
MV: Ja rozmýšľam ako dokončiť dizertačnú prácu. V rámci pamiatkovej rady SR by som rád položil základy požiarnej ochrany drevených kostolov zapísaných v UNESCO.

Vaše projekty sú veľmi unikátne, je v nich potrebná častá osobná prítomnosť na stavbe.  Zapájate sa aj do iných spôsobov praxe architekta?
MK: Nie je funkcia, ktorú by Martin rád neskúsil.
MV: Snažím sa byť na stavbe čo to len ide, vnímam remeselníkov ako súčasť architektúry, nie ako nutné zlo. Vždy som sa snažil vedieť fyzicky realizovať, čo nakreslím. Mám naozaj veľa nástrojov, ktoré rád používam. Je to výhoda, ktorá sa začína prejavovať. Až mi bolo divné, keď sme pri jednom kole konzultácii s našim TZB špecialistom, dostali ocenenie „ateliér, ktorý rozumie technológiám a preto je skvelý na spoluprácu“. Pozdravujem Doc. Budjakovú. Inak, Kviťov humor je naozaj oprávnený. Okrem technológie sa snažím porozumieť, prečo systémovo veci nefungujú, takže zastávam funkcie v mnohých poradných orgánoch. 

Máte v rámci projektov nejaké obľúbené miesta v teréne v rámci úniku od mesta?
MK: v rámci úniku asi niet lepšieho miesta ako napr. refugiálny hrad. Obaja máme radi outdoor a akýkoľvek projekt mimo mesta je príjemným spestrením. Teším sa na tie Benice a Čadcu, Liptov a Kysuce sú super. Už len samotná cesta je istým spôsobom oddych. 
MV: samozrejme Vrakuňa, no refúgiom je naozaj Uhrovec, kde som fyzicky, ale aj intelektuálne uspokojený. Bublina, kde ľudia majú cieľ a idú za ním.

Zapájate sa aj do scénografie / organizácie festivalov? Vedeli by ste hodiť tip na jarný alebo letný výlet do rurálnej oblasti na Slovensku / Česku?
MK: Použijem vetu o pár riadkov riadkov vyššie, nie je festival, do ktorého by sa Martin nezapojil. Rural je super, máme to šťastie, že stačí vyjsť kilometer za tabuľu ktoréhokoľvek mesta alebo obce a začína sa dobrodružstvo. Stačí len vypnúť dáta (a nevšímať si čierne skládky v kríkoch).
MV: Hmmm... Kviťo má asi opäť pravdu. Posledný festival ktorý sme v rámci FAD STU organizovali, bol o vytvorení kópie rímskej lode z 3. storočia, ktorá plávala z Nemecka do Čierneho mora. Trochu som si zavesloval. Hlavný festival bol v Iži pri Komárne, kde je rímska pevnosť  Kelemantia, nedávno zapísaná do UNESCO. Vytvoril sme v zostave 6-ich ľudí festival, kde prišlo okolo 2000 ľudí. Najkrajšie však bolo nočné hranie na gitare, sediac na pontóne pri lodi, kde mesiac osvetľoval vlny. Gýč, no nemyslím si. Dunaj si ma za posledných 5 rokov získal! Nerozumiem, prečo je oblasť okolo Komárna tak zanedbaná. Odporúčam preskúmať Ižu, Komárno a maďarskú stranu hranice.

Hrad Uhrovec je impozantným príkladom obnovy, a samozrejme prítomnosti architekta počas celého procesu. Zažili ste na stavbe niečo neobvyklé? Odniesli ste si odtiaľ nejaké historky?
MV: Tak neviem úplne, či je výraz impozantný to správne slovo. Z nášho pohľadu to bol proces, aký by mal byť všade. Príbeh rekonštrukcie hradu je mojou súčasťou už 25 rokov. Naučil som sa tam od skvelých mentorov tisíce drobností, potrebných pri záchrane kultúrneho dedičstva. Od archeológov ako čítať terén a jeho prerod. Dôvody, prečo je potrebný tento výskuum a ako ho následne môžme aplikovať do návrhu. Tesári ma učili kresať, ako a kedy vyťať strom, či aký šindel je najlepší. Architektonicko-historický výskumníci, s ktorými som strávil tisíce hodín, ma naučili čítať múry, malty, lôžka. Každá táto správne interpretovaná informácia môže byť neoceniteľná pri návrhu architektúry. Kamenári ma učili ako ťažiť, ako nájsť lom, či opracovať stojky. Kováči aké klince majú byť použité, kde ako a prečo sa ohýbali. Digitalizéri učia retrospektíve. Príbehov je milión, ideálne ak by bolo možné nadchnúť viac ľudí pre komplexné chápanie tejto problematiky. Na stavbe samej bolo všetko neobvyklé, od transportu, až po osadenie. Stovky hodín debát o najmenších detailoch po nosné časti. Historky, ktoré sa udejú na hrade tam aj ostávajú . Pozývam záujemcov na víkendovú pracovnú návštevu, myslím že neobanujú.

Má príbeh obnovy hradu pokračovanie? Objavili sa po oceneniach nové príležitosti podobného charakteru obnovy?
Pre záchranu hradu je rekonštrukcia tohto objektu prelomovým, no nie finálnym cieľom. V súčasnosti už slúži ako zázemie pre dobrovoľníkov a ako priestor pre vzdelávanie a priamu aplikáciu poznatkov pri záchrane tohto unikátu. Po oceneniach prišli viaceré ponuky na spoluprácu. Niektoré sú v procesoch pripomienkovania, no myslím že pár poctivých realizácii ešte pribudne.  

Viete nahodiť nejaký vtipný bizár v slovenských realizáciách, ktorý si zaslúži spomenúť?
MK: bizárov je tu toľko, že by to vydalo na pekne tučný almanach. Obávam sa však, že máloktorý je vtipný.