SINGULARCH

Tento krát do formátu :referencie prijali pozvanie Števo Polakovič a Lukáš Kordík z ateliéru GutGut. Na prednáške nám porozprávajú o svojom vlastnom ponímaní referencií, ktoré každodenne ovplyvňujú ich výnimočnú pragmatickú aj punkovú, no zároveň veľmi prirodzenú, jemnú a spontánnu tvorbu.

Je to tvorba na prízemí otvorená smerom k ulici,
je to skratka cez záhrady 500 bytov,
sú to bicykle opreté o zábradlie,
strihanie susedstva pred obchodom tety Milky,
je to robota v Mexiku a Kalifornii.
Je to školský ateliér v Lyon.
Je to kopa papierov na stole otvorenej zasadačky,
grillplatz priamo na ulici,
pragmatizmus verzus punk,
je to zosilovač medzi knihami,
suseda, ktorá sa vždy zastaví pred ofisom,
je to červená, čierna a biela na Bocanskom dome,
sú to parohy na lakovanom tatranskom profile,
je to príchod do ateliéru v plavkách v auguste,
je to krčma alebo kaviareň na rohu ulice,
je to beh cez Karpatské lesy,
je to spoločné varenie na dlhom stole,
preležaný gauč v ofise,
je to sedenie pri/na peci v strede miestnosti,
je to nenápadný dom v Piešťanoch,
je to nákladná loď v prístave,
starý známy v krčme v jeho kúte,
obľúbená zákruta na bajku.
Je to had, ktorý zjedol slona,
je to koncert v Randali,
stena vercajgu v garáži,
vyvesené prádlo medzi brezami,
markíza v Palisádach z 90-tych,
polootvorená oceľová garáž pre kajaky.
Je to prepojené pátio Fugy a Bukowski.

GutGut od počiatku formuje priestor a prostredie trochu inak. Nepristáva sa na rýchlom overenom riešení, hľadá sa niečo, čo definuje reálny príbeh užívateľa, v tvorbe sa zameriava na detaily, ktoré odkrývajú podstatu kontextu s istým ľudským dôvtipom ovplyvneným pozorovaním vonkajších javov a elementov.

Ateliér GutGut zaostruje na vytvorenie pragmatického rámca pre obyčajnosť v živote. Tento prístup napríklad miesto materiálovej steny vonkajšej garáže hľadá nástenku pre vercajg, medzi susedmi na Boci nevidí obyčajný plot, ale nosič na sušenie dreva, v staršom projekte v seneckej chate 5xt premieňa nevyhnutnú komunikáciu na spoločné rodinné a susedské priestory, v projekte Mlynice podčiarkuje a odkrýva monumentalitu priestoru zachovaním jeho objemov a materiality.

GutGut je skúsený, mienkotvorný a inovatívny slovenský architektonický ateliér pod vedením architektov Štefana Polakoviča a Lukáša Kordíka, ktorý sa venuje tvorbe od malých intervencí cez navrhovanie budov až po urbánne plánovanie. Ich známe realizácie ako bytový dom na Dunajskej ulici v Bratislave, rekonštrukcia panelového bytového domu v Rimavskej Sobote, päť chaty pri Seneckých jazerách alebo konverzia industriálneho objektu Mlynica v Bratislave, sa opierajú o medzinárodnú skúsenosť a zároveň reagujú na lokálny kontext a históriu. GutGut je aktívny aj vo verejnej sfére ako spoluorganizátor festivalu DAAD (Dni architektúry a dizajnu) v Bratislave, ktorý umožňuje kritické diskurzy o lokálnych problémoch na medzinárodnej platforme. GutGut je laureátom ceny ARCH a viacnasobný laureát Ceny za architektúru CE ZA AR. V roku 2019 bol ich projekt Mlynica vybraný medzi 40 najlepších projektov na cenu Mies van der Rohe Award.

Štefan Polakovič je architekt, urbanista a spoluzakladateľ ateliéru GutGut s pomerne rozvetvenou pôsobnosťou. Vo svojej tvorbe od začiatku ponúka názory presahujúce tradičné riešenia. S návrhom funkčne aj typologicky vrstvenej obytnej štruktúry sa stal laureátom ceny Europan 5 (New housing landscapes, travel and proximity) v košických Ťahanovciach. Od roku 2013 sa venuje aj pedagogickej činnosti na Fakulte architektúry v Bratislave, kde viedol Ústav architektúry občianskych budov. V súčasnosti pôsobí na fakulte ako hosťujúci profesor v rámci vertikálneho ateliéru Polakovič/Bátor. Okrem pedagogickej činnosti a tvorby vo vlastnom ateliéri je aktívny aj vo verejnej sfére ako spoluorganizátor festivalu DAAD (Dni architektúry a dizajnu) v Bratislave. 

Lukáš Kordík je architekt a urbanista. Absolvoval štúdium na Fakulte architektúry STU v Bratislave a École Nationale d'Architecture de Lyon. Je spoluzakladateľom ateliéru GutGut, kde od začiatku ponúka názory presahujúce tradičné riešenia, atakuje typologické stereotypy a zažité hranice privátneho a kolektívneho priestoru v rôznych mierkach a typológiách. Pôsobil ako asistent ateliéru III na Katedre architektonickej tvorby VŠVU a ako hosťujúci pedagóg na FAD STU v Bratislave. V súčasnosti vedie Ateliér Kordík na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Popri práci vo vlastnom ateliéri bol jedným zo zakladajúcich členov združenia OFCA (Office for collaborative architects), ktoré zjednodušovalo knowledge transfer neformálnej profesionálnej komunity ako pokračovanie stretnutia v rámci európskeho výskumného projektu City Visions Europe. O svojej práci prednáša doma aj v zahraničí.

O všetkých vrstvách, ktoré formujú prácu GutGut, sme sa spoločne porozprávali so Števom Polakovičom a Lukášom Kordíkom v rozhovore:

L. K.: Celkom nestíham, ale inak pracujeme na toľkých skvelých projektoch, že sa mi to nechce ani veriť.

L. K.: Pre mňa sú to skôr mantinely. Ale aj tie vieme našou prácou upraviť.

Š. P.: Mňa inak extra tie hrané príbehy v architektúre neberú. Teda tie príbehy – príbehy obdobia postmoderny. Stories. Stále častejšie si všímam a hľadám príbehy používania, javy, simulujem si ich. Mám pocit, že nám to moc v našich končinách nejde. Aj k tomu by možno mohla slúžiť naša práca.

L. K.: Myslím, že môžem povedať, že náš prístup je dominantne kontextuálny. S tým úzko súvisia aj motívy, s ktorými v zadaniach narábame. Aj keď je pravda, že si do našich zadaní radi vnášame inšpirácie, materiálové, priestorové, ktoré máme radi a nie sú úplne typické pre našu krajinu. Podstata objektu nemusí nutne spočívať v surovosti. Každý detail mal v histórii svoje miesto a dôležitosť. Dnes sa to mieša, často aj zámerne, čo niektoré stereotypy nabúrava.

Š. P.: Sám vieš, ako to máme. Veci spájame najjednoduchšie, ako sa dá, ako vieme – priložením – prichytením. Ad hoc. Väčšmi nás zaujímajú väzby k prostrediu, logika usporiadania, potenciál, sociálna interakcia, miera privátu, resp. jeho ataku, a adekvátnosť vstupu bez ukričanosti – normálnosť, akurátnosť. Niekedy ich trafíme lepšie, niekedy menej. A vidiek mám rád. Stále mám pocit, že som tam trochu na návšteve, ale rád.

L. K.: To je tým, že nás zaujíma priestor medzi. Možno by som to nevidel ako nutný zámer robiť veci inak. Je to skôr pamäť z detstva, kde všetko malo svoju funkciu. A každý priestor mal využitie. To však bolo prirodzené, lebo ľudia priestor, v ktorom žili, aktívne používali na život aj na prácu. Aktivita bola vlastne súčasťou života. A z toho vyplývala aj potreba priraďovať priestorom funkcie. Úprimne, mňa ale v poslednej dobe baví prázdnota, miesta bez určenia a predprogramovania, ktoré umožňujú väčšiu slobodu.

Š. P.: Ja som sa (vážne) nedávno pýtal Ivana Príkopáka z Toito (pracoval vtedy spolu s Katkou s nami na Seneckej 5T chate v Gute), že prečo 5T? Po skoro 15 rokoch som sa dozvedel, že to znamená 5 terás. Nevedel som to. Dosť pomohlo, že som mal X rokov skúseností s jej používaním. Mal som predstavu, ako ju chceme/máme používať bez toho, aby pobyt v nej nestratil predošlý esprit. Nakoniec aj tak zistíš, že sú to ľudia, rodina, čo ho vytvárajú.

L. K.: V mojom detstve priestory neboli tak striktne definované svojou funkciou. Napríklad, široký prechod medzi domami sme vedeli rýchlo zmeniť na tenisový kurt a hrali sme o stenu. Betónové panely a kanalizačné rúry na ploche za domom sa časom premenili na preliezky a bojové pole. Parkoviská boli víkendovými autodielňami, prasiatka na koberce futbalovými bránkami a voľné trávnaté plochy slúžili na čokoľvek. Funkciu im priradila momentálna potreba.

L. K.: Asi som na to trochu odpovedal v otázke predtým. Baví ma príroda a jej nekonečná sloboda. Miesto, kde môžete vlastne robiť čokoľvek a nepotrebujete do nej vnášať nič extra, aby vás udržala pri pozornosti, aby vás bavila. Je holá a vlastne veľmi komplexná. Je to priestorový zážitok. Ak sa to dá takto prepojiť, hľadáme aj v našich stavbách.

Š. P.: Príroda? Taká tá vonku? Som skôr pozorovateľ než aktívny užívateľ. Ako vravieval úžasný Jaro Filip: „Zver patrí do lesa a človek do kaviarne“. Mám rád mestá. V prírode som ostražitý, nezvyknutý. Ale fascinuje ma na Discovery alebo National Geographic. Príroda ako súčasť rozmýšľania o prostredí? To je iné. Tam farbím na zeleno hodne. Jej spojenie s architektúrou je silné, vždy iné.

L. K.: Ja osobne som v tomto projekte videl pre nás niečo celkom nové. To miesto sme pozorovali počas celého roka a až tam som si uvedomil, ako sa vlastne mení a ako je neustále v pohybe. To je priestorová dynamika, ktorú v stavbe alebo meste nezažijete. Ten objem zelene v lete je zrazu v zime preč, menia sa farby aj zvuk. Je to celkom nový zážitok v tvorbe.

Š. P.: To je na sicher Lukyho kapusta.

L. K.: Neviem, či som sa na to niekedy takto pozeral. Pre mňa je každý človek, ktorý k nám prichádza, ako nová kniha. Naivitu by som nahradil čistotou. Mix veku, skúsenosti, odvahy a názorov môže vytvoriť zaujímavý kokteil.

Š. P.: Neviem, kto je v tej hre najnaivnejší. Niekedy sa čudujem. Bezpochyby je ale naivita a z nej prameniaca čistota kombinovaná so zvedavosťou to najlepšie palivo. Len zapáliť a pozerať sa.

L. K.: Mňa naposledy veľmi potešil film Club Zero od Jessicy Hausner na piešťanskom Cinematiku. Odporúčam.

Š. P.: Filmy Wesa Andersona stoja na premyslenej architektúre a atmosfére. Neustále mám pocit, ako by som to prostredie už videl a zažil. Je to mágia. Ridley Scott pri svojich opulentných sci-fi filmoch (Blade Runner a Alien) vždy vzbudzuje pocit, že ste súčasťou niečoho neobyčajného. Lost in Translation od Sofie Coppola mi pripomína scénu, kde znudená Mária Antoinetta tancuje vo Versailles s dvornými dámami na Siouxie and the Banshees a jej Hong Kong Garden. V Lost in Translation (kde hrá celú rolu mesto Tokio) Bill Murray sedí v taxíku, ide za rodinou od očarujúcej Scarlett Johansson a nevie, či sa teší domov. Od mladosti túži po neočakávanom dobrodružstve, vo svojom jet lagu. K tomu hrá Just Like Honey od Jesus and Mary Chain. Mám rád aj scénu, v ktorej s neznámymi parťákmi obchádzajú tokijské bary a kluby, až skončia unavení a zničení v presklenom karaoke bare na poschodí. Jeho dovtedy neznámy japonský parťák na jednu noc naplno spieva zvláštnym dialektom God Save the Queen od Sex Pistols. Keď som videl making of, chcel som tam s nimi byť – v kamarátskom prostredí, kde sa to práve deje. To je sila filmu, keď sa to podarí. Najviac.

L. K.: Všetko po starom, dominuje Andrej Dubravský, ktorému veľkosťou formátu kontrujú veľkoformátové fotografie Novej doby a STV od Olji Triašky Stefanović. Ak ma umenie inšpiruje, tak je to podvedome. Viac si idem bežné obrazy zo života, veci a miesta, ktoré stretávam. Rád si ich fotím a posielam do rôznych skupín, ktoré máme.

Š. P.: Luke to zhrnul. Mňa vždy zabaví ten skupinový portrét GutGut ľudí od Babsi. Trefný a silný. A pičurdy od Terky Abaffy. Už sú niektoré podarované ďalej, ale tie ostatné mi robia veľkú radosť. Vtedy som v Terkinom svete.